Málokto sa venuje problému, čo s hudobnými umelcami. Ak Vás práve napadlo, že veď sú doslova všade a prečo práve im venovať priestor, skúsme sa zamyslieť nad faktami.
Doba behania po obchodoch s nosičmi je nenávratne preč a hľadať rozmach obchodov zameriavajúcich sa týmto smerom sotva postrehnúť. V skutočnosti ani nie je. To málo, čo bolo prebrali hypermarkety. Tie sa dohodli s vydavateľmi – distribúciou a nasadili akcie, výpredaje z nosičov, ktoré by už nikto za plné ceny nekupoval a pri tom všetkom sa „zvezie“ zopár noviniek. V menších mestách stretnete len zaručený predaj – mainstream, alternatívu alebo špecifickú tvorbu ani nehľadajte, pretože nikto si ten risk na ramená nevezme.
Výroba solídneho albumu v našich končinách pritom nepredstavuje práve prechádzku ružovou záhradou. Hodina v profesionálnom štúdiu sa pohybuje okolo 20 Eur za hodinu a na nahratie čisto spevu potrebuje autor minimálne dve a viac, záleží samozrejme aj od jeho šikovnosti. To sme ešte nenahrali hudobníkov, aranžmány, nemixovali sme a nemáme urobený výsledný master zvuku. Všetko samozrejme 20 Eur hodina. Ak sa pri 16-tich skladbách zmestíte pod 2000,- Eur, máte ešte dosť solídnu cenu. Nasleduje výroba. Výroba kompaktného disku (CD) sa pohybuje zhruba okolo 1000,- Eur za tisíc kusov, no stále nemáte zaplateného grafika, producentov, nemáte zabezpečenú propagačnú činnosť a tu náklady rozpisovať radšej ani nebudem ale je možné, že za profesionálny nosič a a jeho odprezentovanie sa dostanete do závratných čísel. Ak zoženiete peniaze na toto, máte z polovice vyhraté.
Samozrejme vydavateľ. Áno, vydavateľ vie znášať všetky tieto náklady, ibaže to nie je také jednoduché ako sa možno zdá. Treba si uvedomiť, že vydavateľstvo je zisková organizácia a preto všetka činnosť súvisí s dosahovaním ziskov. Vznikajú zmluvy. Výhodné, aj menej výhodné, ba dokonca nevýhodné pre samotného hudobného umelca. A je smutné konštatovať, že aj tie posledne spomínané majú svoje pevné miesto. Ak vám má vydavateľ zaplatiť všetky náklady, musí kalkulovať aj zisk. Nie len pre seba ale aj pre distributérov a konečných predajcov, čo zostane dostane ten najpodstatnejší - samotný umelec.
Keď som položil pár priateľom, či vedia za koľko predaných nosičov je u nás platinová platňa, dostal som nečakane prestrelené odpovede. 100 000, 50 000,- 150 000,-. Nie, to číslo je podstatne nižšie. Zlatú platňu dostanete za 5000, platinu za 10 000 predaných nosičov. Keďže na platinu si na slovenskej hudobnej scéne siahne zopár interpretov, čo tí ostatní? Nemyslím si preto, že je správne mať za zlé akékoľvek pokusy o zvýšenie predaja samotnými umelcami. Vidíte ich všade kde sa len dostanú. Reklama je predaj, predaj nie je ani tak zisk ale aspoň aká taká návratnosť investícií, ktoré do projektov niekoľkokrát natlačia sami interpreti.
Niektorým sa darí...Áno. Zarábajú jedine tí, ktorí rotujú 10 krát za deň v rádiách alebo na hudobných staniciach, predajú nejaké tie tisícky diskov a koncertujú. Koncerty sú totižto najväčším zdrojom príjmov hudobných umelcov a preto sa dokážu ako tak uživiť aj tí čo netlačia na špice štatistík predajnosti.
Nové dimenzie do hudobného priemyslu priniesol nepochybne internet. Je pekné o každom umelcovi nájsť potrebné informácie, sledovať dátumy koncertov, prípadne nakupovať samotnú hudbu. Slovo „nakupovať“ budem obracať veľmi opatrne v nasledujúcich riadkoch. Samotná postkomunistická morálka naučila Slovákov k veľmi neužitočnej veci. Čo sa dá zober zadarmo. V priestoroch internetu to platí desaťnásobne. Keď sa spýtate západných priateľov „odkiaľ sťahujú hudbu“, budete rozhodne 98% z nich pripadať prinajmenšom smiešne ak nie ako zlodej. Nelegálne šírenie hudby nie je len taký výplod, o ktorom si prečítate len tak v bežnej tlači z času na čas. Je to obrovský problém celej našej spoločnosti. Naša legislatíva skúša rôzne zmeny ale aj tak sme stále neskutočne pozadu oproti západným krajinám a možnosť zohnať album v deň oficiálneho predaja na internete nie je nič neobvyklé. Mnohí sa spýtajú prečo by ich to malo zaujímať. Jednoducho preto, že nebudú mať onedlho čo sťahovať. Interpreti zvádzajú boje o prežitie, aspoň väčšina a rozmýšľajú načo to majú vlastne robiť. Aj keď nadšenie pre umenie nevyprchalo, no účty nezaplatí ani im. Ak niekto okráda umelcov z USA, je mi to v podstate fuk. Majú iné zázemie, iný trh. Len pre porovnanie, skupina Pink Floyd predala za existenciu približne 73 miliónov nosičov. AK ale budeme pokračovať v okupácií vlastných umelcov, produkujúcich na Slovensku pre nás, naozaj netuším kto vám bude vo vašom rádiu ráno prispievať k dobrej nálade alebo nám budú rádia tlačiť zahraničnú produkciu, ktorá určite poteší ale len vďaka tomu, že tej našej kvalitnej je žalostne málo. Nehovoriac o tom koľko jej je ešte nedocenenej, niekde zavretej v zásuvkách umelcov, ktorí dúfajú v lepšie časy. Skúsme sa spýtať sami seba prečo...
